Pád papiera, vzostup zlata

Zlato je barbarský relikt, napísal pred deväťdesiatimi rokmi nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Keynes. Teraz, štyridsať rokov po upustení od menového systému naviazaného na zlato, sa tento kov opäť stal bezpečným prístavom pre všetkých investorov. Cena za uncu zlata sa vyšplhala na rekordnú sumu - bez ohľadu na to, či v dolároch, eurách, či v librách - a zatiaľ sa nezdá, že by sa situácia mala radikálne zmeniť.

Niet divu - dlhopisy mnohých krajín sú podložené sľuby vlád (čo je zrejme ešte horšia, než keď za menu ručilo "práce ľudu"), sínusoida cien väčšiny akcií pripomína tsunami, a papierové peniaze kvôli nízkym úrokom a rastúcim cenám strácajú vytrvalo na hodnote.

Pritom ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že kto nakúpil zlato, prekonal. Svet sa vďaka novej menovej politike centrálnych bánk zbavil inflácie, ekonomiky rástli a akcie a dlhopisy zarábali podstatne viac a skoro bez rizika. Zlatá poistka sa preto zdala byť prežitie, cena zlata padala, likvidita bola vo vyspelom svete veľmi nízka, jediný, kto skupoval zlato vo veľkom, boli štáty juhovýchodnej Ázie, predovšetkým Čína a India.

Centrálne banky mnohých krajín - nielen ČNB, ale tiež treba centrálnej banky Kanady, Austrálie či Švajčiarska - rozprodávaly vo veľkom zlaté rezervy. V roku 1999 dokonca vznikla v rámci centrálnych bánk tzv Washingtonská dohoda, ktorá na päť rokov obmedzila predaj a požičiavanie zlata vo veľkom, aby jeho cena ďalej neklesala.

Príchod krízy však postoj investorov k zlatu výrazne zmenil. Z barbarského prežitku sa opäť stal cenený investičný inštrument, ktorý nepodlieha rozmarom vlád či rozpočtovým "optimalizáciám".
Aj keď nikto nevie, ako sa bude vyvíjať cena zlata v budúcnosti, štyridsaťročná skúsenosť menového systému bez akéhokoľvek podkladu je pomerne jasná: hodnota papierových peňazí je závislá na ekonomike krajín, ktoré ich emitujú. Teda nie sú prosté znehodnoteniu, inflácia av mnohých prípadoch aj veľmi oklieštenej likvidity. Kým zlato platí a platilo vždy a všade.