Najznámejšie kliatby a nebezpečný zlatý dotykNajznámejšie kliatby a nebezpečný zlatý dotyk

Nie ste poverčiví? Niektoré šperky priniesli svojim majiteľom toľko nešťastia, že možno aj vy zvážite či išlo o náhody, alebo boli naozaj prekliate. Pozrime sa na ne bližšie.


Tutanchamónova posmrtná maska

Zlato a šperky sú mnohokrát spájané s rôznymi hrôzostrašnými príbehmi o kliatbach. Niektoré sú zjavne vymyslené, aby poukázali na problémy, ktoré obsesia bohatstvom prináša a poznáme ich z rôznych legiend a bájí. Nájdu sa však aj príbehy o šperkoch, ktoré naozaj existujú a ich majiteľov postihol častokrát veľmi nepriaznivý osud.

Pozrite sa s nami na najznámejšie báje a legendy o kliatbach a na príbehy šperkov, ku ktorým sa viaže až príliš veľa nešťastných náhod.

Zlatý dotyk kráľa Midasa

Začnime známou bájkou o kráľovi Midasovi. Tento panovník vládol v malej Ázii a keď sa k nemu jedného dňa zhodou okolností zatúlal satyr menom Silénos, verný spoločník boha vína Dionýza, Midas ho okamžite spoznal a rozhodol sa ho patrične pohostiť. Silénos mu za to sľúbil, že mu splní akékoľvek želanie. Midas dlho neváhal, a keďže bol posadnutý zlatom, želal si, aby sa všetko čoho sa chytí zmenilo na zlato.

Toto prianie mu bolo splnené a keď Midas premenil prvé predmety, ktorých sa dotkol na zlato, bol šťastím celý bez seba. Netrvalo však dlho a Midas vyhladol, keď sa však pokúsil vziať si jablko, okamžite sa zmenilo na zlato a hladný kráľ pochopil, že asi spravil chybu. Skúsil sa najesť pomocou vidličky, ktorá tiež okamžite zmenila svoju podobu na zlatú, ale jedlo sa pri dotyku s jeho zubmi taktiež premenilo. Midas bol zúfalý, pretože vedel, že bez jedla dlho neprežije. Keď si uvedomil nerozvážnosť svojho želania, rozplakal sa. Utíšiť ho prišla jeho dcéra, no tá sa po objatí takisto premenila na zlatú sochu.

 

 

Kvetina zo zlata

Kráľ vyhľadal satyra a na kolenách ho prosil, nech ho daru zlatého dotyku zbaví. Keďže Silénos nebol zlý a nechcel Midasovi ublížiť, povedal mu, nech sa ide celý umyť do rieky Paktolu. Kráľovi sa kúpeľom podarilo zmyť toto prekliatie a všetky predmety, ktoré predtým premenil na zlato, vrátane jeho dcéry, sa vrátili do pôvodného stavu.

Midas sa z celej situácie poučil a po zbytok života už po zlate a bohatstve netúžil.


Prsteň Andvaranaut

V severskej mytológii je Andvaranaut (Andvariho dar, podľa mena prvého vlastníka – Andvariho), čarovný prsteň, ktorý by mohol pomôcť pri hľadaní zdrojov zlata. Legenda o tomto prsteni je predlohou opery Richarda Wagnera Prsteň Nibelungov a považuje sa aj za inšpiráciu príbehov od J.R.R. Tolkiena - Pán Prsteňov.

Zlomyseľný boh Loki ukradol Andvariho poklad a prsteň. Andvari z pomsty prsteň preklial, aby priniesol nešťastie a skazu tomu, kto ho vlastnil. Loki sa rýchlo prekliateho šperku zbavil a daroval ho Hreiðmarrovi, kráľovi trpaslíkov, ako náhradu za to, že neúmyselne zabil Hreiðmarrovho syna Ótra. Ótrov brat Fáfnir potom zavraždil Hreiðmarra, vzal prsteň a zmenil sa na draka, ktorý ho strážil. Siegfried neskôr zabil Fáfnira a dal Andvaranaut Brünnhilde. Kráľovná Grimhilde potom zmanipulovala Siegfrieda a Brünnhilde, aby si vzali jej deti, čím do svojej rodiny vniesla Andvaranautrovu kliatbu.

Príbeh o prsteni má veľa verzií, v jednej z nich si Siegfriedova žena Gurun vezme za muža Atillu Húna a prsteň prinesie pád jeho ríše.

 

 

Zlatý prsteň s nápisom z Pána prsteňov


Kliatba Hopeovho diamantu

Hopeov diamant je pravdepodobne najznámejší diamant na svete. Nielen kvôli svojej veľkosti, ale aj kvôli kliatbe, o ktorej sa hovorí, že je ukrytá v hlbinách jeho jedinečnej azúrovej farby.

Táto 112-karátová nádhera bola nájdená v Indii, kde ju v roku 1600 údajne ukradli z hlavy sošky idolu a kňazi chrámu, kde bola modla umiestnená, kameň prekliali. Následne ho kúpil obchodný cestujúci menom Jean Baptiste Tavernier a okamžite usúdil, že tento klenot je určený pre kráľov. Dostal sa tak do rúk francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., kde ho nosili princezná de Lamballe (Maria Tereza Luiza Savojská) a Mária Antoinetta, ktoré boli neskôr spolu s Ľudovítom sťaté počas Francúzskej revolúcie.

Uprostred všetkého chaosu počas revolúcie bol drahokam ukradnutý, až kým sa znova neobjavil v roku 1839 v katalógu Henryho Philippa Hopea, v ktorom však chýbala akákoľvek zmienka o jeho pôvode. Mnohí verili, že toho, kto je držiteľom tohto modrého diamantu, čaká hrozná smrť, no keď si klenot našiel cestu do rúk istej Evalyn Walsh McLeanovej, tá tieto obavy nezdieľala. Kým bol diamant v jej vlastníctve, jej najmladší syn zomrel pri autonehode, jej dcéra si vzala život a jej manžel bol hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni. Po týchto nešťastných udalostiach tak zmenila názor a napokon bola presvedčená, že diamant bol skutočne prekliaty.

Šperk predala a nakoniec skončil v Smithsonian Institution, ktorá ho vystavuje v jej Natural History Museum dodnes.

Diamanty


Diamant Koh-I-noor

Diamant Koh-I-Noor je v našich končinách notoricky známy aj vďaka českej firme na výrobu ceruziek, nesúcej jeho meno. Tento klenot pochádza z Indie a prvé zmienky o jeho existencii sú niekedy zo 17. storočia.

Hinduistický popis diamantu v ľudovej pamäti varuje, že „ten, kto vlastní tento diamant, bude vlastniť svet, ale bude poznať aj všetky jeho nešťastia. Beztrestne ho môže nosiť len Boh alebo žena.“ Niekoľkí indickí vládcovia pocítili túto kliatbu na vlastnej koži. Napríklad Shah Rukh, ktorý diamant vlastnil, prišiel o život, keď mu ho chcel eunuch, ktorý kedysi slúžil na jeho dvore, ukradnúť a aby zistil kde sa ukrýva, hrôzostrašne Rukha mučil. Jeho život ukončil tak, že mu vyholil hlavu a nasadil mu na ňu korunu, do ktorej nalial roztavené olovo.

Od roku 1850 patrí diamant britskej kráľovskej rodine, no pre istotu ho odievajú iba jej ženské členky. Ktovie, či to je práve kvôli zmienenej kliatbe.


Dillísky modrý zafír

Drahokam v skutočnosti nie je zafír, ale ametyst. Pôvodne bol ukradnutý z chrámu boha Indru, hinduistického boha vojny a počasia, a do Anglicka ho odviezol bengálsky jazdec, plukovník W. Ferris.

Najznámejším majiteľom šperku bol anglický polyhistor Edward Heron-Allen, ktorý tvrdil, že ametyst bol „veľmi prekliaty“. Pri mnohých príležitostiach sa pokúšal kameňa zbaviť a chcel ho viackrát darovať blízkym priateľom, no tí mu kameň vrátili, hneď ako ich postihlo vlastné nešťastie. V jednom prípade bola obdarovaná speváčka, ktorá po prijatí kameňa stratila hlas. Raz ho Heron-Allen dokonca hodil do Regentského kanála, len aby sa mu vrátil o tri mesiace neskôr, keď mu ho pouličný obchodník vrátil po tom, čo ho kúpil od bagristu.

Edward zo strachu, že to ovplyvní narodenie jeho dcéry, zamkol kameň do krabice a nechal bankárovi pokyny, aby ho neotváral skôr ako tri roky po jeho smrti. Jeho dcéra potom darovala ametyst Prírodovednému múzeu v Londýne, kde sa v krabici našiel rukou písaný odkaz od jej otca, ktorý čitateľa varoval pred prekliatou históriou ametystu.

 

 

Modrý zafír


Gravesova superkomplikácia 

Tieto hodinky, ktoré vytvoril Patek Philippe, sú vraj najkomplikovanejšie mechanické hodinky na svete vyrobené bez použitia počítačovej technológie. Ich výskum, vývoj a výroba trvali spolu sedem rokov.

Vyrobené boli na zakázku pre podnikateľa Henryho Gravesa, ktorý neustále pretekal s Jamesom Wardom Packardom o to, kto z nich bude mať lepšie a štýlovejšie hodinky.

Tento kúsok váži viac ako pol kila a skladá sa z 920 jednotlivých komponentov vrátane 430 skrutiek, 110 koliesok, 120 mechanických páčok a 70 šperkov. Graves sa z nich veľmi dlho netešil. Krátko po obdržaní hodiniek sa začali diať divné veci. Najprv zomrel jeho najlepší priateľ a chvíľu po ňom nasledovala tragická smrť Gravesovho syna pri autonehode.

Graves zomrel v roku 1953 a hodinky boli odovzdané členom rodiny, zdanlivo bez pokračujúcich incidentov.

V roku 1999 boli predané v aukcii šejkovi Saudovi bin Muhammedovi al-Thanimu, členovi katarskej kráľovskej rodiny. Šejk rád chodil na akcie, no menej rád platil svoje dlhy. O pár rokov, keď ho dlhy dohnali, rozhodol sa šperk predať. Zomrel dva dni pred dražbou, na ktorej sa hodinky predali za neuveriteľných 15 miliónov dolárov.


Rubín čierneho princa 

Podobne ako dillíský purpurový zafír, tento rubín vôbec nie je rubín. Ide o 170-karátový kabošonový spinel, o ktorom sa podľa Amerického gemologického inštitútu (GIA) predpokladá, že bol vyťažený v horách Afganistanu.

Legenda hovorí, že ho ukradol don Pedro Krutý zo Seville a jeho pôvodného majiteľa, maorského princa Abu Sai’da dobodal na smrť. A tak sa zrodila kliatba. O drahokame sa hovorilo, že prináša smolu a predčasnú smrť všetkým, ktorí sa ho dotknú.

Spinel si našiel cestu k Edwardovi z Woodstocku, známemu ako „Čierny princ“, ktorý bol známy svojimi víťazstvami na bojiskách počas storočnej vojny. Čierny princ však zomrel na pomalú chorobu skôr, ako by mohol zdediť anglický trón, a nechal rubín svojmu synovi Richardovi II.

Richard II sa nakoniec stal kráľom, ale bol zavraždený vo veku 21 rokov Henrichom IV. Bolinbrokeom. Krátko po nástupe na trón kráľ Henrich IV. Bolinbroke zomrel na pomalú chorobu a jeho syn Henrich V. zdedil trón a rubín čierneho princa.

 

 

Červený rubín

Táto séria kráľov zomierajúcich na záhadné choroby alebo nešťastne v boji pokračovala niekoľkými rodovými líniami, kým sa rubín nedostal do rúk Tudorovcov. Od tých čias s rubínom nie sú spomínané ďalšie nešťastia a v dnešnej dobe je súčasťou kráľovskej koruny Imperial State Crown a je vystavený v Londýnskom Toweri.


Čierny Orlovovej diamant 

Tento kameň označovaný aj ako "Oko Brahmu" bol údajne ukradnutý z jedného z očí sochy hinduistického boha Brahmu v Puttučéri. Čo by vysvetľovalo prekliatie a množstvo samovrážd, ktoré nasledovali majiteľov tohto čierneho diamantu.

J.W. Paris, ktorý drahokam priniesol do USA, ukončil svoj život skokom z mrakodrapu v New Yorku. Ďalšími majiteľmi boli dve ruské princezné, Nadia Vyegin-Orlovova (podľa ktorej sa kameň nazýva) a Leonila Galitsine-Bariatinska, ktoré obe spáchali samovraždu, pár mesiacov po sebe, taktiež skokom z budov, tentoraz v Ríme .

Diamant neskôr kúpil Charles F. Winson a rozrezal ho na tri kusy v snahe kliatbu prelomiť. Pravdepodobne bol úspešný, pretože žiadne ďalšie incidenty spojené s kliatbou nie sú známe.

 


Čierny diamant


Diamant Sancy 

Diamant žltkastej farby má 55,23 karátov a hovorí sa, že je jedným z najväčších diamantov, ktoré sa dajú vybrúsiť so symetrickými fazetami.

Odhadovaná hodnota tohto drahokamu je 7 miliónov dolárov. Koncom 15. storočia patril Karolovi Smelému, vojvodovi z Burgundska. Kameň nebol vždy vnímaný ako prekliaty, kedysi sa nosil ako talizman pre šťastie. Za takýto talizman ho považoval aj sám Karol, no jemu šťastie nepriniesol, keď počas bitky pri mestečku Neuss padol v boji. Po jeho smrti sa kameň dedil v jeho kráľovskej línii, avšak všetkých dedičov čakal predčasný koniec.

Ďalšieho kráľa, Karola I., popravili jeho vlastní krajania v roku 1649. A všetci vieme, čo sa stalo Ľudovítovi XVI. a jeho manželke Márii Antoinette, ktorí boli v čase ich smrti tiež vlastníkmi diamantu Sancy.

V dnešnej dobe je diamant vystavený pre verejnosť v múzeu Louvre.

Diamant Regent 

Regent bol, ako mnohé iné slávne diamanty, objavený neznámym otrokom, ktorý kopal v Kollurových baniach v Indii koncom 17. storočia. Tento kameň mal neuveriteľných vyše 400 karátov, ktoré chcel údajne otrok prepašovať v otvorenej rane, ktorú mal na nohe. To sa mu však, z pochopiteľných dôvodov nepodarilo a kameň, ktorý mohol zaručiť jeho slobodu, našli.

Anglický námorný kapitán, ktorý objavil diamant v otrokovej nohe, ho nechal zabiť a diamant skonfiškoval. Predal ho napokon indickému obchodníkovi, ktorý ho neskôr odovzdal do rúk kráľovskej rodiny. Kameň bol zredukovaný na 146 karátov a v tejto podobe bol zaslaný ruskému cárovi Petrovi Veľkému.

Diamant sa nakoniec dostal do starostlivosti Napoleona Bonaparte, ktorý ho vložil do rukoväte svojho meča. Odkedy bol objavený, bol prítomný pri pomerne veľkom množstve násilia a vrážd. Kráľovskí príslušníci, ktorí ho vlastnili, ako Ľudovít XVI., Ľudovít VIII. a Karol X., boli buď popravení, vyhnaní alebo abdikovali zo svojich trónov.

Dnes je zasadený do gréckeho diadému navrhnutého pre cisárovnú Eugeniu. Pre verejnosť zostáva prístupný vo francúzskej kráľovskej pokladnici v Louvri, kde je vystavený od roku 1887.


Perla Peregrina 

Perla, ktorá mala, podobne ako všetky perly, symbolizovať čistotu a panenstvo, nakoniec znamenala stratenú lásku. Po tom, čo otrok objavil gigantickú perlu v tvare hrušky, bola odovzdaná španielskemu kráľovi Filipovi II. Ten ju potom daroval krvavej Mary Tudorovej ako predsvadobný dar. Mary bola zaľúbená do svojho manžela Filipa, no ten jej lásku neopätoval. Štyri roky po svadbe ju Filip opustil.

Filip sa perlu potom pokúsil odovzdať Máriinej nástupkyni Alžbete I., ktorá kameň prijala, no neskôr odmietla Filipovu ruku. Perlu mu však vrátila, no vzťahy medzi mocnosťami sa zhoršili. Vyústilo to až do bitky v roku 1588, keď Briti dobyli španielsku armádu.

Po Filipovej smrti zostal kameň v rukách španielskeho dvora viac ako dve storočia. Perla putovala po rôznych majiteľoch a niekoľkokrát sa považovala za stratenú. V roku 1969 ju kúpil Richard Burton za 37 000 dolárov, rozhodnutý darovať ju Elizabeth Taylor. Ako dobre vieme, ani tento prominentný pár nemal v láske šťastie. Žeby to mala na svedomí kliatba?

 


Perly


Kliatba kráľa Tutanchámona 

V roku 1922 anglický bádateľ Howard Carter viedol expedíciu, v ktorej objavil hrobku staroegyptského kráľa Tutanchamona, spolu s veľkým bohatstvom, ktoré ukrývala. Po otvorení hrobky sa však v životoch zúčastnených na výprave začali diať zvláštne a nepríjemné udalosti. Niektorí veria, že na hrobke kráľa Tutanchámona bol nápis „Smrť prichádza na krídlach k tomu, kto vstúpi do hrobky faraóna“, ktorý uvalil kliatbu na každého, kto narušil miesto jeho posledného odpočinku.

Zaujímavý je najmä príbeh lorda Carnarvona, ktorý sa expedície tiež zúčastnil. Údajne presne vo chvíli, keď Carnarvon zomrel, pravdepodobne na zápal pľúc spôsobený uštipnutím komára, v Káhire záhadne zhasli všetky svetlá a v Anglicku, domove grófa, zomrel Carnarvonov pes. Okrem toho zomrelo aj niekoľko ďalších ľudí zapojených do expedície, vrátane Carterovho asistenta, otca jeho asistenta a niektorých Carterových príbuzných. Zdá sa však, že Carter sám kliatbe unikol.

 


Tutanchámonova hrobka


Brošňa kráľa Kroisa 

Kráľ Kroisos bol posledným lýdskym kráľom a oplýval neuveriteľným bohatstvom. V roku 1965 sa pár tureckým dedinčanom podarilo nájsť hrobku lýdskej princeznej, pri ktorej odpočíval aj Kroisos a spolu s ním aj jeho poklad. Súčasťou pokladu bola aj brošňa v tvare okrídleného morského koníka. Práve táto brošňa vraj niesla obrovskú kliatbu.

Dedinčania brošňu nelegálne predali a tešili sa z veľkej sumy peňazí, ktorú za ňu získali. Ich radosť však netrvala dlho. Všetkých, vrátane pašeráka, ktorý brošňu kúpil, chytili a zatkli. Zatknutie však nebolo jediným trestom, ktorý si zlodeji za krádež odpykali. Jeden zo zlodejov prišiel za rôznych tragických okolností o troch synov. Neskôr sám ochrnul a onedlho zomrel. Ďalší z dedinčanov prešiel ťažkým rozvodom a musel sa vysporiadať so stratou svojho jediného syna. Tretí zlodej sa vraj načisto pomiatol. Pašerák sa vraj tiež nevyhol ťažkým situáciám, no o jeho osude vieme málo.

Veľká časť pokladu sa nakoniec dostala do USA do Metropolitného múzea, ktoré s Tureckom viedlo o poklad dlhoročný súdny spor. Napokon sa však poklad Turkom vrátil. Príbeh tu však nekončí. V roku 2006 sa zistilo, že brošňa, ktorú vystavovali v tureckom múzeu je kópia. Riaditeľ múzea sa musel priznať, že originál predal, aby sa zbavil dlhov. Bol odsúdený na 13 rokov väzenia. Riaditeľ svoje nešťastie nezvalil na jeho chamtivosť. Nie, bol si istý, že brošňa kráľa Kroisa bola dôvodom jeho pádu.

Či už na kliatby veríte alebo nie, je ľahké všimnúť si, že mnohé z príbehov, ktoré sme spomínali, majú spoločnú jednu črtu - chamtivosť, ktorá mnohokrát priniesla prekliatie majiteľom spomínaných klenotov. A aj keď sú šperky nádherné a cenné, treba sa poučiť od kráľa Midasa a uvedomiť si, čo je v živote naozaj to najcennejšie a neprepadnúť túžbe po bohatstve za akúkoľvek cenu.


22.09.2022


Ďalšie články