Ako a kde nosiť obrúčku a zásnubný prsteň

Držať sa tradícií, alebo radšej vyskúšať nový a originálnejší spôsob ako svetu prezentovať tieto romantické symboly?

Dlho zaužívané pomenovanie „prstenník“ pre štvrtý prst ľudskej ruky už samo o sebe navráva, že jeho špeciálna funkcia nie je len módnym výstrelkom. Tradícia, ktorá prstenníku prisúdila úlohu nositeľa zásnubných a svadobných prsteňov, siaha až do stredoveku. Vena amoris, alebo „žila lásky“, mala byť, podľa vtedajších názorov, cievou priamo spájajúcou srdce s prstenníkom ľavej ruky. To z tohto prsta robilo ideálneho kandidáta práve pre umiestnenie romantického symbolu partnerského vzťahu.

Zvyk pretrval i napriek pokrokom v anatómii a popretiu existencie onej unikátnej žily. Či sa ním stále riadiť je vecou individuálneho vkusu, no pri rozhodovaní, a aj pre inšpiráciu, môže prísť vhod prehľad alternatívnych štýlov nosenia partnerských prsteňov i tradícií z iných kútov sveta.

Symbolika prsteňa

Kruhový tvar, bez začiatku a konca, vyjadrujúci večnosť, nie je jediným parametrom, vďaka ktorému sa stal prsteň symbolom lásky. Aj prázdny priestor v strede kruhu má veľavravný význam – predstavuje vstupnú bránu do partnerského zväzku. Prijatie prsteňa navlečením na prst sa tak stáva metaforickým aktom potvrdenia romantického vzťahu medzi partnermi i pred verejnosťou.

Naprieč kultúrami a civilizáciami postupne pribúdali ďalšie praktické funkcie i nové symbolické významy svadobnej obrúčky. Pravdepodobne už neandertálci viazali svojim vyvoleným nevestám okolo končatín rôzne druhy tráv a ohybných konárikov, lebo verili v ich ochrannú silu. Neskôr, v starovekom Egypte, získavala nositeľka spolu so svadobným prsteňom aj nárok na spoluvlastníctvo hmotného majetku manžela. V Ríme potom pribudol prvý romantický rozmer a prsteň sa stal znamením, že žena odomkla mužovo srdce (kľúčik v dekorácii prsteňa naznačoval aj právo prístupu k rodinnej pokladnici). Z Turecka je zasa známy prsteň-hlavolam, ktorý sa po sňatí z ruky rozpadol na menšie kúsky a dotyčná osoba si ho nemohla opätovne sama nasadiť na prst. Mal slúžiť ako zábezpeka vernosti pri dlhodobejšej absencii manžela.

Ako nosiť zásnubný prsteň a obrúčku

Obyčajne sa teda oba prstene, ako zásnubný, tak i svadobný, navliekajú na prstenník ľavej ruky. Najpopulárnejším spôsobom, ako ich kombinovať, je nosiť svadobnú obrúčku „bližšie k srdcu“, teda ako prvú a bližšie k dlani. Až nad ňu sa následne nasadí zásnubný prsteň. Ak chystáte svadbu, môže vzniknúť obava, čo so zásnubným prsteňom v deň svadby, aby pri oltári neblokoval cestu obrúčke. Keďže nejde o žiadne rigidné pravidlo, riešení je k dispozícii hneď viacero – zásnubný prsteň možno dočasne presunúť na prstenník pravej ruky, alebo ho nechať na svojom mieste, obrúčku nasadiť zhora a pozície vymeniť až neskôr, prípadne ho vo svadobný deň nenosiť vôbec a na obdiv vystaviť len obrúčku.

Prstene na ruke nevesty

Akokoľvek sa rozhodnete, určite je vhodné vyskúšať všetky z uvedených možností, už len kvôli pocitu a ujasneniu si preferencií pre každodenné nosenie po svadbe. Ak vás napríklad osloví nosenie v opačnom poradí, vedzte, že v žiadnom prípade nejde o prehrešok, či porušenie konvencie. Skôr naopak, ponechanie prsteňov v poradí, v akom ste ich dostali, má svoju logiku – svadba ako trvalý zväzok je naplnením prísľubu vysloveného počas zásnub. A zavŕšením tohto symbolického radu sa po rokoch manželstva môže stať prsteň výročný (už dlhšie populárny vo Veľkej Británii).

Podobne aj uprednostnenie pravej ruky pred ľavou je nielen akceptovateľné, ale vo viacerých krajinách sveta aj pomerne bežné. V staroveku bola totiž pravá strana často spájaná s dobrom a ľavá so zlom – latinské slovo sinister znamená „ľavý“, no v moderných jazykoch sa používa na označenie zlovestného a hrozivého. Nosenie zásnubného, svadobného, či oboch prsteňov na pravej ruke tak dáva v mnohých kultúrach zmysel. Osvojili si ho napríklad Európania v Rakúsku, Nemecku, Dánsku, Nórsku, Poľsku, Lotyšsku, Rusku, Bulharsku, na Ukrajine a v niektorých častiach Belgicka.

Z praktických dôvodov, keďže zo svetovej populácie je až 87 % pravákov, sa však predsa len ako predvídavejšie a bezpečnejšie javí tradičné nosenie na ľavom prstenníku. Oba prstene majú, okrem často nezanedbateľnej materiálnej, aj nevyčísliteľnú sentimentálnu hodnotu a riziko ich poškodenia pri každodenných manuálnych úkonoch sa takto dá značne znížiť. Samozrejme, pre ľavákov platí opak.

Hlavnou pohnútkou prečo nosiť každý z prsteňov na inej ruke býva, že sa k sebe štýlovo nehodia. V prípadoch, keď majú iné farby, oba sú pomerne hrubé, alebo výrazne odlišné v nejakom detaile, či aspekte spracovania, je lepšie ich rozdeliť. Ktorý necháte na ktorej ruke je kompletne na vás.

Komfort má veľa podôb a keď je vašou prioritou, obmedzenie sa len na jeden z prsteňov môže byť najvhodnejšie. Obyčajne to býva obrúčka, ale opäť, rovnako ako v predošlých príkladoch, voľba je len vaša.

Zvyky a tradície zo sveta

Ľavý prstenník dostáva v našich krajoch dlhodobo prednosť pred ostatnými alternatívami, no tým, ktorí sa rozhodnú pre iný štýl, ponúkajú rôzne krajiny sveta svoje vlastné originálne tipy a nápady ako na to.

V Nemecku je zvykom nosiť zásnubný prsteň najprv na ľavej ruke a až po svadbe ho premiestniť na pravú. V Brazílii, Turecku, Libanone a Sýrii, je to naopak – prsteň putuje z pravej ruky na ľavú.

Ruka nevesty

Zásnubné prstene pre oboch partnerov - to je zaužívaný spôsob prejavu ich vzájomných citov v Chile, ale aj v niektorých škandinávskych krajinách. V Chile sa tradične nosia na pravici a po svadbe ich obaja mladomanželia presunú na opačnú ruku. Vo Švédsku zasa bývajú zásnubné prstene v jednoduchšom prevedení, skôr pripomínajúcom naše obrúčky. Tie svadobné sú potom sofistikovanejšie, s väčšími kameňmi a bohatším dekorovaním.

Bez zásnubných prsteňov sa, naopak, zaobídu v Argentíne. K výmene svadobných obrúčok tam dochádza už pred svadbou a po svadbe sa taktiež len premiestnia z pravej na ľavú ruku.

V Číne nosia manželky svadobné obrúčky na pravej, „pracujúcej“, ruke. Indikuje to, že majú na starosti domácnosť. U mužov sú častejšie vidieť na ruke ľavej.

Veľmi sofistikovanú tradíciu si udržujú Íri. Claddagh je názov prsteňa zobrazujúceho dve ruky držiace srdce, na ktorom je malá korunka. Spôsob, akým spočíva na prste, vypovedá veľa o stave jeho nositeľky. Ak sa nachádza na pravej ruke korunkou smerom dovnútra, ide o slobodnú, nezadanú slečnu. Na pravej ruke a korunkou von ho nosia dámy slobodné, no zadané, či zasnúbené. A na ľavej ruke s korunkou smerujúcou von ho vidno spravidla len u vydatých žien.

Tradičný írsky prsteň Claddagh s korunkou

Pre typický francúzsky zásnubný prsteň je podstatnejšie ako jeho umiestnenie to, aby bol prejavom dobrého vkusu. Neobsahuje diamant, ale niektorý z farebných kameňov, ako rubín, smaragd, či zafír. Ideálne by mal dokonale pristať dáme, ktorá ho nosí.

Dekorácie zohrávajú podstatnú úlohu aj na prsteňoch pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. Preferovaným materiálom je striebro, zdobené polodrahokamami a prírodnými materiálmi. Motívy zobrazujú posvätné zvieratá, či prírodné božstvá a forma spracovania má vyššiu symbolickú váhu, ako spôsob nosenia.

Religiózny podtón mávajú i svadobné prstene v ortodoxnom Rusku. Pozostávajú z troch menších, navzájom prepletených obrúčok – ružovej, bielej a žltej – symbolizujúcich svätú trojicu. Nosia sa na pravej ruke.

V niektorých hinduistických kultúrach sa zásnubný prsteň, nazývaný Bichiya, pre zmenu nenosí na rukách, ale na prstoch nôh.

Ešte exotickejšou a výstrednejšou možnosťou je nahradiť oba prstene iným šperkom, alebo ozdobou. Dekoratívne náramky, náhrdelníky, pokrývky hlavy i tetovania sú tu pre tých odvážnejších, originálnejších a menej konformných.

Či už chcete v prvom rade zaujať, zrozumiteľne svojmu okoliu komunikovať váš rodinný stav, alebo len prsteň v tichosti nosiť na znak vašich citov, pamätajte, že jediné pravidlo, ktorým sa pri nosení musíte riadiť znie, že nie je žiadne pravidlo!